Pre mnohým nerozhodných študentov či milovníkov akademického života vyzerá doktorandské štúdium ako splnený sen. Istá práca, príjem, prax, príjemné prostredie, žiadne veľké zhony, stres a miesto, ktoré po piatich rokoch poznajú dokonale. Najväčšou métou je zvládnutie dizertačnej práce a na konci (takmer) isté miesto na vysokej škole. Je to však všetko?
Čo hovorí zákon?
Vyhláška zákona z roku 2002 určuje, že vysokoškolák sa môže uchádzať o miesto doktoranda len v prípade, že má za sebou úspešné ukončenie magisterského či inžinierskeho štúdia. Má pritom na výber dve formy – externú a dennú. Výhodou dennej je, že do istej miery nahrádza príjem a funguje ako zamestnanie.
Doktorand poberá vlastne akési štipendium, ktoré sa po preukázaní pozitívnych výsledkov v umeleckej, odbornej a pedagogickej činnosti môže zvýšiť. Pokiaľ pracuje na niektorom zo školských projektov napríklad vo vedecko – technickej oblasti, môže získať grant či finančnú podporu. Obdobné projekty sú zároveň jedným z pilierov, na ktorých preukazuje svoje schopnosti.
Štipendium sa poskytuje počas celého akademického roka. Pozastavuje
sa v prípade, že sa doktorand rozhodne svoje štúdium prerušiť. Štipendium sa zvyšuje v prípade, že sa doktorand rozhodne svoj projekt viesť v zdravotne sťažených podmienkach.
Sociálne a zdravotné poistenie
Od roku 1997 stratili doktorandi postavenie zamestnanca. Výsledkom je to, že za nich nemá kto platiť sociálne poistenie, no ani napríklad také materské. Tento problém pocítia predovšetkým ženy, ktoré sa po niekoľkých rokov na akademickej pôde rozhodnú usadiť. Napriek odrobeným rokom nebudú mať nárok poberať materské a ostane im len rodičovský príspevok. To však de facto znamená, že doktorandi buď poistení nie sú, alebo si poistenie uhrádzajú sami.
Zdravotné poistenie za doktoranda platí štát, a to v prípade, že spĺňa nasledovné podmienky: nemá viac ako 30 rokov, nachádza sa na dennej forme štúdia, nepresiahol povinnú dĺžku doktorandského štúdia a ešte nezískal tretí stupeň vzdelania. A netreba zabúdať ani na dôchodkové poistenie, ktoré sa doktoranda tiež netýka.
Dizertačná práca nie je zadarmo
Odovzdanie dizertačnej práce je spojené so splnením podmienok, ktoré stanovuje zákon a jednotlivé vysoké školy. Študent musí splniť predovšetkým kreditový limit, ktorý je zvyčajne 150 kreditov. Školy tiež dbajú na odučené hodiny a publikačné práce v odbore. Na odovzdanie práce máte pomerne veľké množstvo času, či je však také jednoduché zvládnuť to, odpovie doktorandka Anna z pedagogickej fakulty.
„Dizertačná práca si vyžaduje množstvo plánovania, čas na zber údajov a pravidelné konzultácie s odborníkmi. Zhruba tretina doktorandov u nás vždy „odpadne“, alebo svoju prácu odovzdávajú neskôr. Zladiť dennodennú prácu so študentmi, prácu v kancelárii, ktorú nikto nevidí, publikovanie a tvorbu dizertačnej práce je náročné. Naviac v tomto období si viacerí spolužiaci založili rodinu – takmer všetci potom museli svoje štúdium predĺžiť. Zabudnite aj na nekonečné dni dovoleniek. Ja som so sebou všade vláčila počítač, písala, pracovala a komunikovala so študentmi. Okrem vlastnej práce vás čakajú aj bakalárky a diplomovky, nezabúdajte na to.“
Externí doktorandi to majú oveľa náročnejšie
Na externom doktorandskom štúdiu sa ocitla aj dvojnásobná mama Andrea.
„V prvom rade nemáte príjem zo školy ako denní, v druhom čas. Síce mám „ľahšie“ podmienky a nemusím presedieť hodiny v škole, ale popri materskej musím zvládať aj prácu z domu a učiť sa. V učení sú oveľa prísnejšie podmienky, ak niekto školu berie ležérne, nevie si to predstaviť.
Pri písaní dizertačnej práce mi pomáhala spolužiačka z denného, ale aj sestra, ktorá na vysokej škole učí. Mala som pomoc, pokiaľ šlo o technické veci a slečnu na gramatiku. Dokonca som sa dohodla so študentom, ktorí mi poskytol materiály zo zahraničia. Spoločným úsilím som to nakoniec zvládla, ale nebolo to jednoduché.“
